Životný príbeh Ondreja IVANA

Ondrej IVAN sa narodil 24. februára 1926 vo Veľkej pri Poprade. Rodina pochádza z Važca, do Veľkej sa presťahovali jeho rodičia roku 1920. Detstvo prežil uprostred malebnej prírody Tatier a Spiša, čo podmienilo jeho trvalý vzťah k tatranskej krajine a prírode.

Prvé kresby mu ako štrnásťročnému s uznaním hodnotil maliar Andor Borúth z Tatranskej Polianky. Po absolvovaní Odbornej chemickej školy firmy Baťa vo Svite, odišiel v roku 1945 na Akadémiu výtvarných umení do Prahy, kde študoval odbory: a) - všeobecná škola maliarska u profesorov JanaŽelibkého a Maxa Švabinského a neskôr odbor: b) - špeciálna škola reštaurátorských a konzervačných techník u profesorov Bohumila Slánskeho a Vratislava Nechlebu. Študoval spolu s J. Kulichom, A. Gromom, M. Medveckou. Bol jedným z prvých slovenských absolventov odboru reštaurátorstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Už ako študent na výstave v Mánese v roku 1950 získal prvú cenu za reštaurátorskú prácu a pri príležitosti školskej výstavy (1950) bol profesorským zborom AVU vyznamenaný Čestnou odmenou.

Ešte počas štúdií na AVU reštauroval pod vedením prof. Slánskeho exponáty zo zbierok zámkov a múzeí. Vo vyšších ročníkoch mimo študijných prác reštauroval umelecké diela zo zbierok Národnej galérie Praha a taktiež pod vedením prof. Slánskeho reštauroval s kolektívom Navrátilove nástenné maľby v Liběchove u Mělníka a v kostole Milosrdných bratov v Prahe, ako aj sochu zbrojnoša (v. 67 cm) pre múzeum v Českých Budejoviciach. Ako reštaurátor zanietene spájal technicko-remeselné skúsenosti s esteticko-výtvarnými. Svoj život zasvätil hodnotám minulosti a ako maliar aj krásam našej slovenskej tatranskej prírody. Jeho prvá prax po štúdiách na Akadémii výtvarných umení v Prahe bola v novovzniknutej Slovenskej národnej galérii v Bratislave, pod vedením PhDr. Karola Vaculíka, ktorá začala zhromažďovať zbierky starého i nového umenia. V tomto období (1954 – 1959), ako prvý reštaurátor v SNG, zreštauroval mnohé umelecké diela renesančnej maľby, exponáty Pálfyovskej zbierky, množstvo ikon, ako aj tabuľové maľby talianskych, holandských, nemeckých i našich majstrov. Okrem iného reštauroval s kolektívom i vtedy objavený Tizianov obraz „Ecce homo“.

V tejto činnosti pokračoval aj v rokoch pôsobenia vo Východoslovenskej galérii v Košiciach (1959-1965), kde sa venoval reštaurovaniu gotickej tabuľovej maľby, barokovej plastike a ikonovej maľbe. Zreštauroval gotické tabuľové maľby z Parkovian, početné exponáty Galérie výtvarného umenia v Prešove aj Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Takmer od začiatku stál pri budovaní regionálnej galérie v Liptovskom Mikuláši (1966-1987) spolu s Jankom Alexym a Bedřichom Hoffstädterom. Tu bol neskôr v roku 1977 menovaný za riaditeľa. Pod jeho vedením sa stala Galéria P. M. Bohúňa renomovanou, špecializovanou inštitúciou, ktorá vďaka svojmu vybaveniu a kvalitnému zbierkovému fondu patrí medzi popredné galérie Slovenska. V tejto funkcii pracoval až do odchodu do dôchodku.

Ako odborný reštaurátor v tejto galérii zreštauroval početný rad maliarskych a sochárskych exponátov pre stále výstavy galérie: „Výber zo zbierok starého umenia“, „Umenie 19. storočia“ a „Umenie 20. storočia“. Osobitne reštaurátorsky sa venoval umeleckým dielam P. M. Bohúňa, J. B. Klemensa, L. Medňanského a ďalších. Pre stálu expozíciu v obnovenej Pamätnej izbe Jána Hálu vo Važci v roku 1975 – 1977 reštauroval maliarske exponáty Jána Hálu. Reštaurátorsky a konzervátorsky pripravoval výstavy národného umelca L. Čemického v rokoch 1979 a 1983, J. Hanulu v roku 1983 a ďalších. Pri výpomoci v reštaurovaní umeleckých diel v galériách stredoslovenského kraja reštauroval niekoľko exponátov zo zbierok Stredoslovenskej galérii v B. Bystrici, Oravskej galérii v D. Kubíne, najmä v začiatkoch budovania zbierok ľudovej plastiky Oravy.

Ocenenie jeho práce vyjadril PhDr. Karol Maliňák, kolega z mikulášskej galérie týmito slovami: „Všetky inštitúcie v dobe pôsobenia Ondreja IVANA patrili medzi najvýznamnejšie na Slovensku, ocenili IVANOVE reštaurátorské, no i kultúrne zázemie, získané na Akadémii v Prahe. Najmä v našej galérii, kde robil roky nielen reštaurátora ale i riaditeľa, sme oceňovali jeho kultivovanosť, veľkorysosť, odbornosť i jeho húževnatosť pri presadzovaní vecí dôležitých pre galériu. Jeho meno a meno galérie sa dalo takmer stotožniť – kto povedal IVAN – myslel galériu – a naopak. Bol to práve on, ktorý sa v značnej miere zaslúžil o zrealizovanie dostavby galérie a pod jeho vedením sa stala tým, čím je dnes – vysoko špecializovanou inštitúciou pripravenou komplexne splniť svoje poslanie. Celý kultúrny svet na Slovensku, ale aj v Čechách pozná Ondreja IVANA ako zanieteného pracovníka s hlbokou úctou a láskou k dobrému umeniu, ako neúnavného organizátora, ale predovšetkým ako človeka širokého srdca a dobrej duše.“

Ondrej IVAN ako maliar - tvorca bol realistom, predstaviteľom slovenského maliarskeho realizmu. Realizmus je v jeho tvorbe jedinou tvorivou metódou, ktorou zachytával a vyjadroval svoj vzťah k prírode a rodnému kraju. Technická stránka jeho maľby je ovplyvnená štúdiom veľkých majstrov: Tiziana, Rubensa, Rembrandta, Ruisdaela a iných, ktorých kópie vynikajúco zvládol ešte ako študent. Bohaté skúsenosti získal aj študijnými pobytmi v Amsterdame roku 1962 a v reštaurátorských ateliéroch Ermitáže v Petrohrade. Tento vplyv vidíme aj na vystavených zátišiach, alebo žánrových obrázkoch z Holandska z obdobia 50. a 60. rokov.

Akademik prof. J. Kotalík, DrSc., člen ČSAV a riaditeľ Národnej galérie v Prahe o ňom okrem iného v roku 1985 povedal: „Je človekom úplne oddaným umeniu. Je reštaurátorom, ktorý svoj život zasvätil hodnotám minulosti. Dobre pozná vývoj a súčasnosť slovenského umenia, pritom si uvedomuje vnútorné zväzky s českou kultúrou, čím aktívne napomáha ich osvetľovaniu."

Ondrej IVAN takmer päť desaťročí zameriaval svoje tvorivé úsilie v prevažnej miere práve na tému krajiny. Vo vzťahu k nej, ale aj k všetkému krásnemu bol Ondrej IVAN taký, akého sme roky poznali: jednoduchý, úprimný, čestný. Zomrel 15.augusta 2018 v Poprade – Veľkej, kde je aj pochovaný.