Zhodnotenie tvorby Ondreja IVANA

Autor: Mgr. Ján Simkanič

Klub Veličanov, o. z.

Siločiary domova

Pred štyrmi rokmi sme sa tu v Scherfelovom dome v Poprade-Veľkej stretli osobne s majstrom Ondrejom Ivanom. Bolo to v roku 2017, keď oslávil svojich neuveriteľných deväťdesiatjeden rokov plodného života a pri tejto, pre neho i pre nás významnej príležitosti sme my, jeho vďační rodáci, inštalovali stálu expozíciu obrazov jeho rodnej Veľkej.

Dodnes táto ctená zbierka 25 obrazov starej Veľkej charakterizuje a zdobí Scherfelov dom, láka ďalších a ďalších obdivovateľov a významne prispieva k velickému lokálpatriotizmu. Veď takmer všetky tieto jeho obrazy zo starej Veľkej sú pre súčasníkov neznáme, ale majú o to väčšiu i dobovo dokumentačnú hodnotu.

Dnes sa opäť stretávame s Ondrejom Ivanom, žiaľ už bez jeho osobnej účasti. Vo februári tohto roku, roku 2021, by oslávil 95 rokov života. Symbolicky sprítomňujeme Majstra Ivana novou kolekciou jeho obrazov, mnohých z nich vystavovaných po prvýkrát. Takto skromne chceme vzdať hold jeho nevšednému talentu a celoživotnému dielu, ktoré nám zanechal.

I keď zatiaľ nemáme a nepoznáme kompletnú a odborne spracovanú tvorbu Ondreja Ivana, dovoľujem si vysloviť názor, že hlavným motívom a celoživotnou témou jeho tvorby bola téma domova, rodného kraja pod Tatrami, teda téma našej spoločnej domoviny. Preto je nám Ondrej Ivan tak veľmi blízky.

A i preto názov dnešnej výstavy akosi prirodzene vyplynul z náročného výberu v jeho ateliéri, a zároveň, aby voľne nadviazal na už inštalovanú stálu expozíciu obrazov zo starej Veľkej.

SILOČIARY DOMOVA - nášho spoločného domova, tu pod Tatrami.

Domov, to sme my sami, to sú všetci naši blízki, susedia, známi. Domov to sú naše spoločné zážitky, naše spoločné osudy. Pretože domov je len a len jeden. Tu žijeme, tu sa stretávame, tu napĺňame svoje túžby a nádeje, tu doma hľadáme zmysel života. A Ondrej Ivan nám v tom významne pomáha.

Gazdovský dvor, U nás doma v komore, Salaš na Podbanskom, Kostolík v Gerlachove, Bača z Lendaku, Na priedomí v Lučivnej, Oráčova modlitba, Košikári vo Veľkej či Oblečenie dedov s jánošíkovským opaskom, to všetko sú jeho vlastné pomenovania jednotlivých obrazov.

Neodmysliteľne k jeho domovu patria Tatry, videné z blízka i z odstupu – panoramaticky.

Ako 19 ročný, hneď po skončení 2. svetovej vojny, odvážne a sebavedomo, i napriek otcovmu zákazu, odchádza Ondrej Ivan do Prahy študovať na Akadémiu výtvarných umení. Najskôr tri roky u profesorov Želibského a Švabinského absolvoval odbor všeobecnej školy maliarskej, potom tri roky odbor reštaurátorských a konzervačných techník u profesorov Slánskeho a Nechlebu. Po šesťročnom absolutóriu sa vracia na Slovensko zúročiť nadobudnuté odborné vzdelanie.

Majster Ivan bol veľmi činorodý a pracovitý umelec. Po návrate z Prahy začínal v novovznik-nutej Slovenskej národnej galérii v Bratislave, neskôr vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Výrazne prispel k záchrane mnohých historických pamiatok na Slovensku. Napríklad reštauroval obrazy pre stálu expozíciu Pamätnej izby Jana Hálu vo Važci.

Zároveň však vynikal i ako neúnavný organizátor. Málokto vie, že svoje organizačné schopnosti chcel a plánoval v prvom rade uplatniť tu doma v Poprade. Preto sme vybrali na ukážku jeho architektonický návrh budovy pre galériu v Poprade. Pre nepochopenie vyšších miest v Poprade neuspel, čo bolo potom dôvodom jeho odchodu do Liptovského Mikuláša. Zásadným spôsobom prispel k premene malej Oblastnej galérie v Liptovskom Mikuláši na novú reprezentačnú Liptovskú galériu Petra Michala Bohúňa, ktorá je v súčasnosti druhou najväčšou galériou na Slovensku. Ondrej Ivan bol jej riaditeľom dlhých 22 rokov.

Denne sme ho vídavali ako rezkým krokom chodil z Veľkej na železničnú stanicu v Poprade na vlak a tým istým tempom sa večer vracal domov do Veľkej. Až sa nechce veriť, čo všetko a kedy to vlastne stihol realizovať.

Ondrej Ivan zvlášť miloval tatranskú a podtatranskú krajinu. Jej viditeľnú podobu premenil na osobitý a najtypickejší žáner svojej celoživotnej tvorby. Okrem krajinomaľby sme vybrali pre túto výstavu ešte časť jeho portrétnej tvorby a niekoľko zátiší.

Čosi viac a presnejšie vypovedá o ňom jeho genetická výbava. Narodil sa síce vo Veľkej, ale nezaprel važecké korene svojich rodičov. Dalo by sa povedať, že vlastne priniesol Važec do Veľkej. Život na dedine, to bola vždy len práca, a práca ťažká, každodenná. To vidíme napríklad na mnohých obrazoch z jeho rodičovského dvora. Napájanie dobytka, Kŕmenie hydiny, Výroba ľanu...

Gazdovanie muselo zabezpečiť živobytie pre celú rodinu a to nebolo možné ináč, len prácou. A Ondrej Ivan to všetko chcel zachytiť a zvečniť vo svojej tvorbe. Z vďačnosti a úcty k predkom vzdával hold ľudskému údelu a slovenskému osudu. Maľovaním oslavoval obyčajný, prostý život, obyčajných pracovitých ľudí. Bol jedným z nich. Maľovaním akoby hľadal definíciu domova, hľadal hodnotu domova, hľadal identitu a definíciu seba samého. Krajina jeho domova je krajinou čohosi trvalého, čohosi večného. Tak ako naše Tatry. Všimnime si, Tatry, tie sú na jeho obrazoch akoby nalepené na chalupy a domy, sú súčasťou domov a chalúp, perspektíva akoby nehrala rolu.

Ondrej Ivan nehľadal idylu domova ani idylickú krajinu. On hľadal pravdu života, reálnu, nefalšovanú, realistickú až naturálnu podobu domova. Neidealizoval, neetnizoval pravý dedinský život, tak ako napríklad obdivovateľ a milovník Važca, český maliar Jan Hála.

Možno i preto je niekedy a niekomu ťažšie prijateľný, keď sa mu vytýka napríklad tmavá či ponurá farebnosť jeho obrazov.

Ale podľa mňa, pravá umelecká hodnota, či tzv. krása nie je len v akejsi prvoplánovej ľúbivosti, či farebnej pestrosti a žiarivosti. Pretože život, ktorý poznal Ondrej Ivan nebol idylický. A možno i zážitok z detstva, keď sa ako päťročný dozvedel, že v 31. roku minulého storočia vyhorel Važec – domov jeho rodičov, zanechal v ňom tento traumatický fakt silnú stopu. Mimochodom, teraz 17. júla to bude práve 90 rokov od važeckej tragédie. Možno i táto udalosť ovplyvnila a prehĺbila jeho záujem o rodovú súdržnosť a verejnú spolupatričnosť. Veď ho viazalo silné puto k všetkému slovenskému.

Spoločná poctivá práca prinášala svoje výsledky. To vidíme na obrazoch – zátišiach, kde až manifestačne demonštruje zaslúžené výsledky ťažkej práce. Hojnosť až prebytky jedla s povestnou prerastenou slaninou sú pre Ondreja Ivana typickým znakom jeho zátiší. A musíme dodať, že aj žiadaným artiklom jeho obdivovateľov.

Maliarska vášeň Ondreja Ivana bola výrazom pokory a oddanosti životu a všetkým ľuďom. To sa tiež dobre pozná i v jeho portrétnej tvorbe. Zvlášť cenné sú portréty jeho rodičov a prarodičov, ale i portréty vlastných detí a manželky.

Jeho tvorba nenesie znaky individuálnej sebaprezentácie. I keď nebývalé množstvo autoportrétov, ktoré sme objavili v jeho ateliéri by mohlo svedčiť o opaku, ale podľa mňa práve v hľadaní seba samého vidieť a cítiť tú chlapskú, gazdovskú hrdosť na seba, na svoje schopnosti a odhodlanosť do života. Je to tá neskrotná živočíšna energia, ktorá sa prenáša na nás cez priamy a úprimný pohľad jeho očí. Takto čisto, sústredene a cieľavedome sa díval na svet. Takto s veľkým pochopením sa pozeral na svojich príbuzných i na rôzne individuálne ľudské typy.

Oblečenie deda O. Ivana s jánošíkovským opaskom, Bača z Lendaku, Mužské portréty ....

Tienistú stránku ťažkého života na dedine varovne zobrazil Ondrej Ivan v mnohých situáciách „krčmovej zábavy“. Tému hazardu a alkoholického opojenia, tému hazardnej hry v karty o peniaze necháva „dejovo“ divákovi domýšľať. Tie zátišia sú krásne, hoci sú niektoré krvavé. Nôž ako užitočná rekvizita v obrazoch s jedlom sa v iných obrazoch premieňa na vražedný predmet. Tému tragického konca kartárskej partie symbolizuje zakrvavený nôž a práve zhasnutá sviečka. Pri veľkorozmernom plátne „Kartárska partia“ vidíme vášnivú hru všetkých zúčastnených. Hra bez peňazí na tomto obraze vyznieva ako nevinná spoločenská zábava, kde síce nechýba alkohol, prítomnosť dvoch sekier a biča však dáva tušiť, že všetko môže skončiť inak. To už necháva diváka samotného, aby si domýšľal a dokončil zobrazenú scénu.

Majster Ivan bol ortodoxným vyznávačom realizmu. A podľa môjho názoru je práve táto jeho až tvrdohlavá zaujatosť, aspoň pre nás Veličanov najcennejšia. Veď mnohé z podôb a života Veľkej, ktoré pre nás takto zachoval, dávno pominuli. A tak jeho obrazy zostávajú v našej pamäti ako významná a trvalá hodnota.

Zvláštnu kolekciu obrazov Ondreja Ivana môžeme zostaviť z obrazov s cirkevnou tematikou. Ale celoživotné umelecké dielo majstra Ondreja Ivana ešte len čaká na odborné spracovanie v širšom, celoslovenskom kontexte. To už bude zadanie pre ďalšie výstavy. Dnes sa len ticho môžeme tešiť z pripravovanej možnosti zaistiť stálu expozíciu Majstrovej celoživotnej tvorby, o ktorú sa s rodinou Ondreja Ivana tak intenzívne usilujeme. Želám nám všetkým aby sa to podarilo čo najskôr. Pekný umelecký zážitok vám všetkým.

Vo Veľkej 1. júna 2021